Každý to už zažil . Cestujete autom a zrazu na vás príde hlad. Je už ale pokročilejší čas a nájsť miesto kde by ste ukojili svoj žalúdok musíte hľadať dlho. Ale vlastne nie . „Tam pri Ružomberku ešte budú mať otvorené“ .Podnik menovať nebudem ale na Liptove je pomerne známy. Po ceste vygooglime, že zatvárajú až o 21:00. Ideálne , veď je ešte len pol ôsmej. Prídeme, zaparkujeme a vchádzame do podniku v ktorom to veľmi nežije. Príde znudená čašníčka a my sa hladno vypytujeme na jedálny lístok. A tu prichádza odpoveď. „ My už nevaríme ! “ Moment, moment, moment . Tu niečo nesedí. Na dverách je napísané, že je otvorené do 21:00 takže ešte skoro 1 a pol hodiny. „No ale viete …“ (ozaj vyčerpávajúca veta čašníčky) . Tak aspoň niečo z baru už keď tu sedíme. Ale čo od slečny nezistíme? Aj bar už že vraj končí…!
A práve pri tejto vete si zrazu nie ste istý či sa máte smiať alebo plakať. Hodinu a pól do záverečnej a už sa vlastne nedá nič objednať . Pripomenulo mi to scénku s Bolekom Polívkom a “pánem vrchním “ z filmu Dedičství aneb… Sme už ale natoľko hladní a unavení po náročnom pracovnom dni, že sa nikomu nechce pustiť sa do hádky s čašníčkou alebo prosiť na kolenách kuchára aby nám ešte niečo uvaril . Nemá to zmysel .
Nastupujeme do auta a v naozaj “vynikajúcej“ nálade to smerujeme k najbližšej pumpe , kde kúpime predražené bagety.
A prečo toto celé píšem? Myslíte si , že s takýmto prístupom v slovenských reštauráciách to niekam dotiahneme? Každý sa len sťažuje ako nemá zákazníkov , ako do jeho penziónu nikto nechce prísť . Uznajte sami. S takýmto prístupom? Náš zákazník náš pán? Hmm. Asi nie . Do nemenovaného podniku sa ja už určite nevrátim lebo na mne zanechal “vynikajúci“ dojem. Slováci sú veľmi pohostinní národ, ale prístup k zákazníkom majú vo veľa prípadoch otrasný.
Ako sa dá s takým prístupom budovať napríklad cestovný ruch, ktorý Slovensko tak veľmi potrebuje. Môj dojem je , že nie všetko je otázka peňazí ale hlavne prístupu. A s kvalitným prístupom prichádzajú aj tie často skloňované peniaze.