Železnica taká, aká je

Bezpečnosť železnice nezačína kamerou, ale odpočinutým človekom… a systém, ktorý to ignoruje predstavuje bezpecnostné riziko.

Vlakom cestujete mnohí.  No len málo z vás zrejme tuší čo sa deje za zatvorenými dverami kabíny rušňovodiča. V sérii článkov s názvom „Železnica ako ju nepoznáte“ by som vám rád priblížil z pozície rušňovodiča a zástupcu petície rušňovodičov proti navrhovaným opatreniam ministerstva dopravy SR realitu železničnej dopravy na Slovensku. Možno si poviete, prečo nechcú kamery? Čo skrývajú? Realita však znie inak. Bezpečnosť je pre nás prvoradá, nie však zbytočná ilúzia bezpečnosti! Práve my sme totiž „prví na rane“, a rovnako ako vás, aj nás čakajú doma rodiny, ku ktorým sa chceme v zdraví vrátiť po pracovnej smene. Bezpečnosť začína odpočinutým rušňovodičom a dobrými pracovnými podmienkami, nie kamerami!

Pilierom súčasnosti je (alebo by aspoň mala byť) minulosť. To platí aj o železnici. Už je to takmer 180 rokov, čo na naše územie vstúpil prvý parný vlak. Parná lokomotíva, ako symbol technického pokroku 19. storočia priniesla okrem rýchlej a hospodárnej prepravy aj nový smer v živote človeka. Železnica priniesla okrem radostí aj značné starosti. Jednou z nich bola nepretržitá pracovná doba, ktorá bola u nás v polovici 19. storočia v plienkach. Nočná práca a vysoká zodpovednosť v kombinácii s platmi, ktoré v začiatkoch fungovania železnice neboli veľké, spôsobovali problém s nedostatkom personálu. Pracovná doba bola často 24 hodín, u posunovačov až 40 hodín nepretržite. Prvý železničný prevádzkový poriadok bol vydaný 16. novembra 1851. Ten stanovil veľmi stroho, že každá železnica musí disponovať kvalifikovaným personálom. Železničiari sa od začiatku potykali s veľkým zdravotným rizikom pri výkone povolania. U rušňovodičov boli časté omrzliny, keďže stanovištia v tej dobe neboli kryté. Vznikali ľudové iniciatívy, snažiace sa poukázať na problémy spojené so službou na železnici, no zákon z roku 1852 prísne trestal akékoľvek „spolčovanie“ na ochranu práv zamestnancov. Žiadne organizácie na ochranu práv tak oficiálne vzniknúť nemohli. Zaujímavosťou je fakt, že väčšie práva sa prisudzovali v časoch konskej železnice koňom, ako ľuďom na začiatkoch prevádzky parnej.

Presuňme sa do roku 2026. Ako dnes vyzerá taká pracovná smena, alebo lepšie pracovný týždeň rušňovodiča? Povedzme, že je pondelkové ráno, deti vyprevádzate do školy, manželku do práce. Nástup máte o 14:27. Smenu skončíte o 23:54, no ak nemáte auto (alebo ho má iný člen rodiny), musíte ostať spať v depe, keďže posledné vlaky a autobusy už dávno odišli. Idete spať na izbu. Na vaše prekvapenie (nás už po rokoch nič neprekvapí) prichádzate na izbu, kde je na radiátore utrhnutá hlavica, a radiátor kúri do zbláznenia, matrac je po 20 rokoch preležaný… Čo tak sprcha pred spánkom? No… Teplá voda nejde. Treba ju nechať hodinu odpustiť, alebo nepôjde vôbec? Radšej sa teda uložíte na spánok.

Tu je potrebné spomenúť smernicu Európskej Únie z 18. júla 2005. Tá okrem iného rieši pracovné podmienky mobilných pracovníkov , pôsobiacich v cezhraničnej doprave v sektore železníc. Klauzula 4 vraví jasne: „Odporúča sa venovať pozornosť úrovní pohodlia ubytovania, ktoré sa ponúka pracovníkom odpočívajúcim mimo domova“. Niekto by mohol namietať, že táto smernica rady 2005/47/ES platí pre rušňovodičov, jazdiacich cezhranične, no presuňme sa do praxe. Rušňovodič, ktorý vezie vlak z Brna do Bratislavy, a rušňovodič vezúci vlak z Bratislavy do Žiliny by mal mať podmienky na odpočinok úplne rovnaké.

Na druhý deň teda máte voľno, no kým prídete domov je 7 hodín. Po noci, počas ktorej ste sa trikrát zobudili na teplo, štyrikrát na trúbiaci vlak a päťkrát na preležaný matrac ste prišli domov plný sily a elánu do ďalšieho dňa. Skvelou správou je, že zajtra máte nástup o 5:37, na ktorý vám prvý ranný spoj ide. Síce musíte vstávať o 3:45, no je to výhra. Nástup ste totiž kľudne mohli mať o 2:06 ráno, a tak by ste znova išli spať do depa, a výborne by ste si odpočinuli. Je streda nastupujete o 5:37, končíte 17:48. Zajtra je štvrtok a v kalendári je nástup o 23:04. Doma máte malé deti, rodinu, takže si viete predstaviť ako sa na takýto nástup dá prísť riadne odpočinutý. Končíte na druhý deň o 11:19. Kým prídete domov, neviete či ísť spať, či ostať do večera bdelý ako mátoha. V sobotu máte voľno. V nedeľu nastupujete o 10:39, končíte večer o 20:53.

Úpravu pracovného času rušňovodičov stanovuje Zákon č. 462/2007 Z.z. o organizácií pracovného času v doprave.  Ten upravuje minimálnu dobu odpočinku na 6 hodín (v istýc prípadoch môže byť dokonca ešte kratší). Po ňom sa môže rušňovodič viesť vlak 13 hodín. Vôbec sa pri tom nepozerá na fakt či je odpočinok v prirodzenom nočnom čase, alebo v čase povedzme 19:30 – 1:30, keď sa telo pre nepravidelný biorytmus dostatočne nezregeneruje. Je vôbec 6 hodín dostatočná doba odpočinku? Môže po nej rušňovodič viesť vlak 13 hodín bez akéhokoľvek zabezpečovacieho zariadenia? To sú otázky, ktoré sa v železničnom sektore musia urýchlene začať riešiť. Na ich riešení intenzívne pracujeme.

Všetci si uvedomujeme, že nepravidelné nástupy sú neoddeliteľnou súčasťou našej práce. Pri takto nepravidelnom nastavení pracovného rozvrhu v kombinácií so zodpovednosťou a častými stresovými situáciami sú pracovné podmienky o to kľúčovejšie. A práve im sa budem podrobnejšie venovať v druhej časti tejto série…

Odkazy:

https://www.slov-lex.sk/ezbierky/pravne-predpisy/SK/ZZ/2007/462/

https://eur-lex.europa.eu/legal-content/SK/TXT/?qid=1410878835723&uri=CELEX:32005L0047