Postrehy zo života

Nedeľa popoludnie. Tento čas sa dá využiť hádam len na tri veci. Práca, výlet alebo cestovanie. Pre mňa to bude dnes  cestovanie . Rozhodujem , ktorý vlak si vyberiem. Vybral som si rýchlik 608 . Keďže sa o železnicu zaujímam , viem že nie len tento ale všetky rýchliky v nedeľu popoludní do Bratislavy sú kritické . Kritické z dôvodu obsadenosti. Koniec koncov , na to človek nemusí byť ani odborník na železnicu. Ale práve som zistil hrozivú správu. Všetko je obsadené !. Ako sa len dostanem do Bratislavy? A tu vznikla myšlienka na prvú vozňovú triedu. Tú si treba ale aj priplatiť. Povedal som si : „No a čo?“ Nie príliš najradšej platím pri okienku celkom peknú sumu a tu už zrazu stojím s batohom na chrbte a lístkom v ruke na stanici.

Prvá trieda je radené na konci vlaku. Nastupujem do takmer prázdneho vagóna . Tých pár ľudí , čo tam sedelo sa okamžite pozrelo na nového dočasného obyvateľa tohto vagóna, na mňa. V prvej triede je celkovo úplne iná atmosféra. Sadol som si a vytiahol mobil, slúchadlá, časopis a pitie. Tú atmosféru tvorenú ľuďmi , ktorí si priplatili som však pochopil až na nasledujúcej stanici. Vtedy som si uvedomil, že aj ja som jeden z nich keď som sa tak ako vtedy na mňa , pozrel na nastupujúci starší pár a jedného pána v strednom veku. Ten pohľad ale nebol obyčajný. Bolo v ňom niečo iné . Trocha snobské , trocha nadradené , no zároveň plné rešpektu. Každý kto si sadne do svojho kresla v prvej triede sa cíti dokonale a v duchu povýšene nad všetkých, ktorí si tento komfort nemôžu dovoliť. Zrazu som pochopil ako málo stačí k pocitu nadradenosti. Jeden lístok do prvej triedy. A to ste mali vidieť , keď konkrétne v stanici Liptovský Mikuláš do „nášho“ vozňa nastúpil mladý párik s batohmi tak veľkými ako keby mali namierené na expedíciu na Mount Everest. Tí totiž nevedeli , že je to prvá trieda a sadli si tam bez toho aby mali priplatené. Keď však prišla sprievodkyňa a ukázali jej lístky, ona im s kamenným výrazom v tvári povedala , že musia odísť alebo si doplatiť. Tie jastrabie oči všetkých „dočasných obyvateľov“ prvej triedy. Všetci (zrejme aj ja) sa na nich pozreli ako na menejcenných a dali im pohľadmi najavo , že medzi nich nepatria. Dokonca aj pán v košeli, ktorá stála zrejme viac ako môj mobil zdvihol konečne hlavu , ktorá dovtedy len pozerala do notebooku na nejaké ekonomické grafy. Pozreli sa hádam všetci okrem asi 4 ročného chlapčeka. Toho ešte dospelácky svet nestihol ovplyvniť.

Veľa ľudí tak povediac zablúdi na prah 1.triedy. V snahe nájsť miesto blúdia bezcieľne po vlaku až narazia na presklené oddielové dvere a uvidia cez ne celkom prázdny vagón. No práve v tej chvíli , keď prekypujú šťastím, uvidia na dverách napísane číslo 1. Vtedy ich šťastie opadne lebo vedia , že sa nestali „lepšími“ a že budú musieť cestovať tak „obyčajne“ ako všetci ostatní. Jednoducho zistia , že sú tu pre nich zatvorené dvere a že nepatria do prvej triedy. Taká zakázaná zóna. Preto sa otáčajú so spustenými plecami a pocitom nespravodlivosti či závisti. Už toľko krát som bol na ich mieste ja. Dnes však nie . Dnes mám možnosť pocítiť, že som „niečo viac“.

Čo som si však všimol až v polovici cesty . V prvej triede je takmer úplné ticho. Väčšina ľudí tu cestuje samostatne.  Mierne to narušujú len dvaja cca 30 roční chlapi , ktorí začali hrať karty. Táto trieda asi nie je určená ľuďom , ktorí majú radi hlučnú zábavu. Prirovnal by som to k Titanicu. Akonáhle niekto začne byť hlučnejší , je okamžite upozornený pohľadom ostatných spolupútnikov. Všetko toto sa zmenilo tesne pre koncom cesty. Vtedy už bolo všetko zaplnené. Zrazu už nebol pocit z cestovania v „jednotke“ taký jedinečný . Ako keby si to ľudia uvedomili. Každopádne väčšina ľudí v prvej triede sa cíti neohrozene a až priveľmi vznešene. A je úplne jedno či sú to ľudia z Bratislavy, Košíc, Púchova alebo Turne nad Bodvou. Každý kto na chvíľu získa pocit , že je niečo viac sa začne správať úplne inak . Nádherná paralela k dnešnej dobe a ku každodennému reálnemu svetu . Však???