Postrehy zo života

Čo vlastne pre nás znamená ideálna dovolenka? Pre každého asi niečo iné. Kedysi som si myslel, že pre mladých znamená cestovanie pohyb. Takéto večné „presúvanie sa“ z miesta na miesto.  Ľuďom po šesťdesiatke som, naopak, prisudzoval dovolenku v kúpeľoch, v bazéne, s výškou 60 centimetrov a neutopili by ste v ňom ani ježka (ježkov mám skutočne rád). Zistil som však, že to nie je otázka veku, ale otázka povahy. Na svojich cestách som videl starších ľudí, ktorí sa vybrali na okružnú cestu po Európe so stanom a batohom. A poznám mladých ľudí, ktorí nevytiahnu zadky z domu, pretože riskujú nedostupnosť Wi-Fi alebo inú katastrofu, ktorá by sa počas cesty mohla prihodiť… A tak som si začal  dovolenkujúcich deliť na dva základné tipy.

Prvý tip je človek, ktorý nasadne s rodinou alebo kamarátmi do auta, nasadí si klapky na oči, prvým výjazdom švihne na diaľnicu a poď ho rovno do cieľa cesty… „Len aby sme tam už konečne boli.“ No a čo tam? Sedem, prípadne desať dní ležať na pláži, kvalitne sa opiecť zo všetkých strán (veď keď to už toľko stálo, nech susedia vidia….), navštíviť nejaký fakultatívny výlet… No a potom zase po diaľnici rýchlo domov s heslom „Bože len nech sme už doma“. Po príchode si povie „všade dobre doma najlepšie“ a o rok hádam zasa…

Druhý tip je človek, ktorý si zoberie mapu, otvorí cestovateľské príručky, hľadá, čo sa po ceste oplatí vidieť. Patrím k tomuto druhu. Ideálna dovolenka v prípade, že sa rozhodnem pre cestu autom alebo vlakom, pre mňa znamená akýsi poznávací okruh. Vyznávam filozofiu urobiť si dovolenku zo samotnej cesty a nebrať ju ako utrpenie na kríži. Presne takýto tip výletu som absolvoval zas a znova. Cesta aj ubytovanie bola dopredu naplánovaná. Neplánované boli len niektoré zastávky. Najväčšia výhoda takéhoto roadtripu je, že sa môžete zastaviť pri hocijakom peknom výhľade, krásnej dedinke alebo sympatickej reštaurácií.

A teraz samotná cesta. Ľudia, nevedia o čo prichádzajú pri jazde po diaľnici. Chorvátsko je medzi Slovákmi číslo 1. , aj keď sa v poslednej dobe do popredia začína dostávať aj Malorka. Chorvátsko má neuveriteľné množstvo výhľadov, krásnych ciest… Ich hlavné mesto Záhreb má nádhernú  atmosféru. V Záhrebe som strávil spolu 20 hodín vrátane nočného spánku a keby som chcel mesto preskúmať seriózne, myslím, že by som potreboval minimálne 3 dni. Hlavné mesto Chorvátska má necelých 800 000 obyvateľov a v meste už je cítiť jemný balkánsky nádych. Vidno to aj na ľuďoch, aj na prístupe k životu. Od ubytovania sme sa potrebovali dostať do centra, ktoré bolo vzdialené len 20 minút pešo, ale jeden zo spolupútnikov je zaťažený na električky a chcel sa previesť. V meste akurát prebiehali rekonštrukcie tratí a po niekoľkých minútach hľadania nejakých informácií na internete aj po zastávke sme sa na to jednoducho vykašľali. Nikde ani zmienka o tom, že linky premávajú v iných trasách a iných časoch. Na Slovensku by za takúto neinformovanosť ľudia vodiča ukameňovali. V Záhrebe to bolo každému srdečne jedno.

Vystúpili sme na zastávke Trg Josipa Jelačiča (hlavné námestie mesta). Ja, ako človek, ktorý sa vždy doslova vytrepe na najvyššie miesto, som si hneď všimol nápis Eye tower. Na 16. poschodí vcelku novej budovy sa nachádza reštaurácia a terasa z výhľadom, pri ktorom máte Záhreb ako na dlani. Výhľad je 360- stupňový takže vidíte každú časť mesta. Až hore sme si uvedomili, že sa za vstup platí a v peňaženke máme zatiaľ len eurá. Našťastie sa tu dalo platiť kartou a neodišiel som dole na zem ako porazený… Naopak. Na terase som sa cítil ako pán, ktorý drží vládu nad mestom.  Po návrate do reality sme nazreli do katedrály vzdialenej pár metrov do kopca. Nazval by som to skôr kopčekom, ale pri teplote vzduchu 35°C a teplote mačacích hláv, ktoré mali asi 50°C mi to pripadalo ako nekonečnosť. Po schladení v katedrále sme sa pobrali do parku hľadať Rímsky pomník. Na internete je o tom písané ako o jednej z top pamiatok mesta. Neviem, či sme boli tak blbí alebo nám bolo tak teplo, ale po prechádzke parkom sme pomník nenašli. Jednoducho ho buď na tých desať minút odmontovali, alebo sme boli už takí smädní, že ho nikto z nás nevidel. 😊 A to sme boli štyria … Zavelil som teda na taktický ústup a hľadal najbližšiu zmenáreň a miesto kde si sadnúť na pivko. Zmenární je v centre niekoľko. My sme si vyšli ešte na ďalší kopček, na ktorom sa nachádza katolícky kostol a pekný výhľad. Pri výhľade sa však nachádzalo malé červené autíčko značky Zastava. Nápadne sa podobalo na Fiat 500. Bolo to však niečo iné. Bola Zastava 750. Miniatúrne autíčko ma zaujalo natoľko, že som zabudol aj na svoj smäd. Všade okolo tohto miesta hrala hudba, na uličke s krásnym výhľadom boli stánky s jedlom, suvenírmi a bábkovým divadlom, ktoré lákalo hlavne návštevníkov z trochu viac šikmými očami. Dali sme si ešte krátku prechádzku okolo múzea rozchodov, kde  sa nie každý chce zastavovať 🙂 .Potom sme však objavili Art park. Báječné miesto. Po kopci rozmiestnené lavičky, dole malý bar, kde som si konečne mohol ukojiť svoje pudy (tie po dlhom šoférovaní a prechádzaní sa na slnku hovorili jednohlasne: „Daj si pivo“!) Ideálne miesto na stretnutia záhrebskej mládeže.

Osviežení a plní načerpanej energie sme sa vybrali jesť. Jedlo v krajinách bývalej Juhoslávie je pre mňa jednoznačne čevapi, známe u nás ako čevapčiči. A je to absolútna gurmánska lahôdka. Ak si, tak ako ja, pamätáte to hnusné čevapčiči v školskej jedálni podávané so zemiakmi a horčicou, ktorá bola zriedená s vodou v pomere 1:1, tak vedzte, že pravé čevapi je ulahodí najskôr očiam a potom  chuťovým pohárikom. Balkánci podávajú Čevapi vo veľkých, trochu mastných žemliach. K tomu vám naservírujú surovú cibuľu a ajvar. Ajvar je čalamáda, pripravovaná predovšetkým z červených paprík s baklažánom, cesnakom a chilli. Je dostať aj na Slovensku a keď ho raz ochutnáte, budete ho chcieť stále. Čevapi v žemli s cibuľou a ajvarom nás sprevádzalo  celých 5 dní rovnako ako lahôdka burek, o ktorej ešte budem písať neskôr.

Nočný Záhreb síce nie je až taký plný života, aj keď sme možno nenavštívili tie správne miesta, no posedieť si na letných terasách sa určite oplatí. Ak máte radi miestne jedlá a drinky, tak v Chorvátsku určite nevynechajte rakiju. Rakija je destilovaný alkoholický nápoj, ktorý je národným alkoholom na celom Balkáne. Destiluje sa takmer zo všetkého, čo ponúkne matička Zem. Ochutnal som viaceré, no najviac utkvela v pamäti  mojich chuťových pohárikov medová rakija. Niečo medzi likérom a tvrdým „slovenským“ alkoholom a voňajúce po bylinkách. No pozor. Rýchlo stúpa do hlavy, najmä ak ste unavení a trocha uvarení z teplého dňa. Po večernom posedení sme sa potrebovali dostať naspäť k nášmu prenajatému bytu, no opäť som sa presvedčil, že cestovný poriadok miestnym nič nehovorí. A tak sme si dopriali 20 minútovú prechádzku nočným mestom

Týmto 1. deň končí. Záhreb zanechal veľmi dobrý dojem. Výhoda tohto mesta je, že všetko máte po kope. Nie je nutné za hlavnými pamiatkami dlho cestovať. A ceny sú tiež slušné a znesiteľné.   Za pivo zaplatíte v prepočte 1,50 až 3,50 €. Od hraničného prechodu v Rajke (hraničný prechod medzi Slovenskom a Maďarskom) trvala cesta cca 4,5 hodiny čistého času. Do Záhrebu odporúčam cestovať, cez Maďarsko po novootvorenej rýchlostnej ceste M85 a po okresných cestách k Balatonu a pred hranicami s Chorvátskom sa napojiť na diaľnicu M7. Na rozdiel od hlavného diaľničného ťahu cez Rakúsko nás po ceste netrápili žiadne! zápchy. Až som mal miestami pocit, že idem zlou cestou, keďže v najväčšej letnej sezóne bolo moje auto široko ďaleko jediné. Naopak na rakúskej diaľnici hlásili zápchy a zdržanie na 2 hodiny. V Chorvátsku sa neplatí diaľničná známka, ale mýto. Mýtny poplatok od hraníc bol 6,34 €. Ubytovanie počas prvej noci nás vyšlo na 57 €. Mali sme krásny 1,5 izbový byt v novostavbe, v ktorom sme sa štyria pohodlne vyspali pred ďalšou cestou do krásneho mestečka Slunj a do oblasti pod Plitvickými jazerami, kde sme zažili neuveriteľný adrenalínový zážitok. O tom však až niekedy nabudúce…

Autor: Matej Motyčka

Foto: https://www.cestolet.cz/zahreb/#&gid=null&pid=1